Prejsť na článok

Prejsť na obsah

ŽIVOTNÝ PRÍBEH

Nachádzam silu vo svojej slabosti

Nachádzam silu vo svojej slabosti

Keď ľudia vidia sedieť na invalidnom vozíku takú krehkú, asi 30-kilogramovú osôbku, ako som ja, určite si nepomyslia, že je silná. No hoci moje telo slabne, vnútorná sila mi pomáha ísť ďalej. Dovoľte mi, aby som vám porozprávala, ako sila i slabosť ovplyvňovala môj život.

Keď som mala štyri roky

Spomienky na detstvo sa mi spájajú s vidieckym domčekom na juhu Francúzska, kde sme v tom čase bývali. Bolo to šťastné obdobie. Milovala som len tak sa preháňať po záhrade a hojdať sa na hojdačke, ktorú mi spravil otec. V roku 1966 nás navštívili Jehovovi svedkovia a otec sa s nimi dlho rozprával. Už o sedem mesiacov sa rozhodol, že sa stane Jehovovým svedkom. Čoskoro sa k nemu pridala aj mama, a tak som vyrastala v rodine, v ktorej vládla vrúcna atmosféra.

Moje zdravotné ťažkosti sa objavili krátko po tom, ako sme sa vrátili do Španielska, odkiaľ pochádzali moji rodičia. Začala som pociťovať bodavú bolesť v rukách a členkoch. Dva roky sme navštevovali rôznych lekárov, až sme našli jedného uznávaného reumatológa, ktorý s ľútosťou skonštatoval: „Žiaľ, už je neskoro.“ Mama sa vtedy rozplakala. V chladnej, ponurej miestnosti sa ozývali výrazy ako „systémová autoimunitná choroba“ a „juvenilná polyartritída“. * Mala som vtedy desať rokov a veľmi som tým slovám nerozumela, no cítila som, že je to niečo zlé.

Lekár mi odporučil liečbu v detskom sanatóriu. Už pri príchode na mňa strohá budova sanatória pôsobila odstrašujúco. Panovala tam prísna disciplína. Rehoľné sestry mi ostrihali vlasy a obliekli ma do ošumelej rovnošaty. „Ako to tu len prežijem?“ pomyslela som si a oči sa mi zaliali slzami.

JEHOVA SA STÁVA PRE MŇA SKUTOČNÝM

Keďže ma rodičia učili, že mám slúžiť iba Jehovovi, odmietla som sa v sanatóriu zúčastňovať na katolíckych obradoch. Mníšky však nemali pre to pochopenie. Úpenlivo som prosila Jehovu, aby ma neopustil. Zanedlho som pocítila jeho ochrannú ruku — akoby si ma pevne, ale vrúcne privinul láskavý otec.

Rodičia ma smeli navštíviť iba v sobotu, aj to nakrátko. Vždy mi doniesli nejakú biblickú literatúru, aby som si udržala pevnú vieru. Nebolo zvykom, aby mali deti v sanatóriu svoje knihy, ale mne mníšky dovolili okrem Biblie, ktorú som čítala každý deň, mať aj našu literatúru. O mojej nádeji na večný život na rajskej zemi, kde už nikto nebude chorý, som tiež rozprávala ostatným dievčatám. (Zjavenie 21:3, 4) I keď som bola občas smutná a cítila sa osamelá, mala som radosť z toho, že moja viera a dôvera v Jehovu silnie.

Po dlhých šiestich mesiacoch ma lekári poslali domov. Moja choroba síce neustúpila, ale tešila som sa, že som opäť s rodičmi. Kĺby sa mi stále viac deformovali a bolesť sa zintenzívňovala. Cítila som sa veľmi slabá. Napriek tomu som sa ako 14-ročná dala pokrstiť. Bola som odhodlaná slúžiť svojmu nebeskému Otcovi najlepšie, ako budem môcť. Niekedy som však mala pocit krivdy a pýtala som sa: „Prečo práve ja?“ Modlila som sa k Jehovovi: „Vylieč ma, prosím. Nevidíš, ako veľmi trpím?“

Obdobie dospievania bolo pre mňa veľmi náročné. Musela som sa zmieriť s tým, že lepšie na tom už nebudem. Nedokázala som sa ubrániť tomu, aby som sa neporovnávala s priateľkami — ony boli zdravé a sršali energiou. Mala som pocit menejcennosti a utiahla som sa do seba. No rodina i priatelia ma naďalej podporovali. S vďačnosťou spomínam na Aliciu. Hoci bola odo mňa o 20 rokov staršia, stala sa mojou drahou priateľkou. Pomohla mi nesústreďovať sa na svoju chorobu a neumárať sa vlastnými problémami, ale aktívne sa zaujímať o druhých.

MÔJ ŽIVOT SA STÁVA ZMYSLUPLNÝM

Keď som mala 18, môj zdravotný stav sa rapídne zhoršil. Dokonca aj návšteva kresťanských zhromaždení ma nesmierne vyčerpávala. A tak som všetok „voľný čas“ využívala na dôkladné štúdium Biblie. Vďaka knihám Jób a Žalmy som pochopila, že Boh Jehova sa dnes o nás stará hlavne duchovne, nie telesne. Veľa som sa tiež modlila a to mi pomohlo získať „moc, ktorá je nad to, čo je prirodzené“, a „Boží pokoj, ktorý prevyšuje každé myslenie“. (2. Korinťanom 4:7; Filipanom 4:6, 7)

Vo veku 22 rokov som sa musela vyrovnať s tým, že zvyšok života prežijem na invalidnom vozíku. Bála som sa, že ľudia už nebudú vidieť mňa, ale len vozík s chorou ženou. No invalidný vozík mi vrátil určitú mieru samostatnosti a to, čo som považovala za „prekliatie“, sa ukázalo ako požehnanie. Jedna priateľka, Isabel, mi navrhla, aby som s ňou skúsila v jednom mesiaci venovať zvestovateľskej službe 60 hodín.

Spočiatku sa mi zdal jej nápad absurdný. Ale prosila som Jehovu o pomoc a s podporou rodiny a priateľov som to nakoniec zvládla. Ten mesiac mi ubehol ako voda a ja som zistila, že som prekonala obavy aj rozpaky. Mala som z toho takú radosť, že som sa v roku 1996 rozhodla stať pravidelnou priekopníčkou — teda každý mesiac stráviť vo zvestovateľskej službe určený počet hodín. Bolo to jedno z mojich najlepších rozhodnutí, lebo ma to priblížilo k Jehovovi a dokonca ma to posilnilo aj fyzicky. Zvestovateľská služba mi umožnila hovoriť o svojej viere s mnohými ľuďmi a niektorým som mohla pomôcť stať sa Božími priateľmi.

JEHOVA MA STÁLE PODPORUJE

V lete 2001 som mala vážnu autonehodu, pri ktorej som si zlomila obe nohy. Keď som v neznesiteľných bolestiach ležala na nemocničnom lôžku, potichu som sa modlila: „Jehova, prosím, neopúšťaj ma!“ Vtom sa ku mne obrátila žena z vedľajšieho lôžka a spýtala sa: „Ste Jehovova svedkyňa?“ Nevládala som jej odpovedať, tak som len prikývla. Nato povedala: „Poznám svedkov! Čítavam vaše časopisy.“ Jej slová ma zahriali pri srdci. Aj v takom zúboženom stave som mohla svedčiť o Jehovovi. Cítila som to ako obrovskú poctu!

Keď som sa trochu zotavila, rozhodla som sa rozprávať o Biblii aj iným. Hoci som mala obe nohy v sadre, mama ma na vozíku brávala na „vychádzku“ po oddelení. Každý deň sme navštívili niekoľkých pacientov, spýtali sa ich, ako sa majú, a nechali sme im nejakú biblickú literatúru. Bolo to síce vyčerpávajúce, ale Jehova mi dal potrebnú silu.

S rodičmi v roku 2003

V posledných rokoch sa moje bolesti zhoršili a smrť otca moje trápenie ešte zväčšila. No snažím sa udržať si pozitívny pohľad na život. Vždy, keď je to možné, trávim čas s priateľmi a príbuznými a to mi pomáha nemyslieť na svoje ťažkosti. A keď som sama, tak si čítam, študujem Bibliu a zvestujem ľuďom cez telefón.

Často zavriem oči a v mysli sa prenesiem do nového sveta, ktorý sľubuje Boh

Teším sa tiež z malých vecí, napríklad z vône kvetov alebo z jemného vánku na tvári. To mi pomáha, aby som bola vďačná. Aj zmysel pre humor robí zázraky. Napríklad raz vo zvestovateľskej službe si priateľka chcela urobiť poznámku a na chvíľu pustila môj vozík. Ten sa so mnou zrazu rozbehol dolu kopcom a zastavil až na zaparkovanom aute. Najprv sme obe zostali v šoku, ale keď sme zistili, že sa nič vážne nestalo, schuti sme sa na tom zasmiali.

Je veľa vecí, ktoré nemôžem robiť. Nazývam ich „odložené priania“. Často zavriem oči a v mysli sa prenesiem do nového sveta, ktorý sľubuje Boh. (2. Petra 3:13) Predstavujem si, že som zdravá, môžem chodiť a naplno sa tešiť zo života. Veľmi ma povzbudzujú slová kráľa Dávida: „Dúfaj v Jehovu; buď odvážny a nech je tvoje srdce silné.“ (Žalm 27:14) Hoci moje telo stále viac a viac slabne, Jehova ma posilňuje. Vďaka tomu naďalej nachádzam silu vo svojej slabosti.

^ 6. ods. Juvenilná polyartritída je druh chronickej reumatoidnej artritídy, ktorá postihuje deti. Napáda a ničí zdravé tkanivá, čím spôsobuje bolesť a opuchy kĺbov.