1. Aká cesta čaká Jonáša a aké pocity v ňom vyvoláva jeho cieľ?

JONÁŠ bude mať mnoho času na premýšľanie. Čaká ho namáhavá cesta dlhá viac ako 800 kilometrov. Keďže pôjde pešo, bude mu trvať asi mesiac, a možno aj dlhšie. Najprv sa však musí rozhodnúť, či pôjde kratšou trasou, alebo radšej cestami, ktoré sú síce dlhšie, ale zato bezpečnejšie. Potom bude musieť vytrvalo kráčať nespočetnými údoliami a horskými priesmykmi. Pravdepodobne bude musieť obísť obrovskú Sýrsku púšť, prejsť cez také rieky, ako bola mohutná rieka Eufrat, a hľadať si nocľah u cudzích ľudí v mestách a dedinách Sýrie, Mezopotámie a Asýrie. Jonáš sa teda vydáva na cestu. Ako dni plynú, uvažuje o svojom cieli, ktorého sa tak obáva a ku ktorému sa každým krokom približuje — o Ninive.

2. Ako sa Jonáš naučil, že pred úlohou od Jehovu neutečie?

² Jednou vecou si je Jonáš istý: nemôže sa obrátiť opačným smerom a utiecť pred touto úlohou. O to sa už pokúsil. Ako sme videli v predchádzajúcej kapitole, Jehova trpezlivo učil Jonáša poslušnosti, keď zoslal na more búrku a zázračne ho zachránil tým, že dal, aby ho zhltla veľká ryba. O tri dni ho vyvrhla na pobrežie — užasnutého a poddajnejšieho. (Jon., 1. a 2. kap.)

3. Čo Jehova prejavil Jonášovi, ale aká otázka vzniká?

³ Keď teda Jehova poslal Jonáša do Ninive druhýkrát, prorok sa poslušne vydal na dlhú cestu na východ. (Prečítajte  Jonáša 3:1–3.) No do akej miery dovolil, aby ho Jehovovo naprávanie zmenilo? Jehova mu prejavil milosrdenstvo — zachránil ho pred utopením, nepotrestal ho za jeho vzburu a dal mu druhú šancu vykonať úlohu, ktorou ho poveril. Naučil sa Jonáš po tom všetkom prejavovať milosrdenstvo iným? Pre nedokonalých ľudí je to často ťažké. Pozrime sa, čo sa môžeme naučiť z Jonášovho vnútorného zápasu.

4., 5. Prečo Jehova označil Ninive za „veľké mesto“ a čo nám to o Jehovovi hovorí?

⁴ Jonáš nevnímal Ninive tak ako Jehova. Čítame: „Ninive bolo u Boha veľkým mestom.“ ​(Jon. 3:3) V Jonášovom zázname je trikrát zmienka o tom, že Jehova označil Ninive za „veľké mesto“. (Jon. 1:2; 3:2; 4:11) Prečo bolo v Jehovových očiach veľké, čiže významné?

⁵ Ninive bolo starobylé mesto. Patrilo k prvým mestám, ktoré po potope založil Nimród. Pod označením Ninive sa rozumela  rozľahlá mestská oblasť, do ktorej zjavne patrilo okrem samotného Ninive aj niekoľko ďalších miest. Preto keď chcel človek prejsť pešo z jedného konca na druhý, trvalo mu to tri dni. (1. Mojž. 10:11; Jon. 3:3) Ninive bolo pôsobivé mesto — s mohutnými hradbami, honosnými chrámami a ďalšími budovami. No nič z toho nerobilo Ninive významným v očiach Boha Jehovu. To, na čom Bohu záležalo, boli ľudia. Ninive malo na tú dobu veľmi početné obyvateľstvo. Napriek skazenosti týchto ľudí sa Jehova o nich zaujímal. Jehova si cení ľudský život a vie, že každý človek môže urobiť pokánie a naučiť sa konať to, čo je správne.

6. a) Prečo sa Jonáša zrejme zmocnil strach, keď vošiel do Ninive? (Pozri aj poznámku pod čiarou.) b) Čo sa o Jonášovi učíme z toho, ako zvestoval?

⁶ Keď Jonáš nakoniec vchádza do tohto mesta s vyše 120 000 obyvateľmi a vidí všetkých tých ľudí, zrejme sa ho zmocňuje ešte väčší strach. * No aj tak kráča celý deň smerom k centru tejto rušnej metropoly, možno hľadajúc vhodné miesto, odkiaľ by mohol hlásať svoje posolstvo. Ako Jonáš s týmito ľuďmi hovoril? Naučil sa po asýrsky? Alebo mu Jehova dal túto schopnosť zázračne? To nevieme. Možno hovoril svojou materinskou rečou, hebrejčinou, a použil tlmočníka. Nech už to bolo akokoľvek, sotva mohol čakať, že si svojím posolstvom získa sympatie Ninivčanov. Jeho posolstvo bolo jednoduché a jasné: „Už len štyridsať dní, a Ninive bude rozvrátené.“ ​(Jon. 3:4) Jonáš tieto slová oznamoval smelo a opakovane. Tým prejavil pozoruhodnú odvahu a vieru — vlastnosti, ktoré dnes kresťania potrebujú viac než kedykoľvek predtým.

7., 8. a) Ako Ninivčania zareagovali na Jonášovo posolstvo? b) Ako Jonášovo posolstvo zapôsobilo na kráľa Ninive?

⁷ Jonášovo posolstvo upútalo pozornosť Ninivčanov. Jonáš sa nepochybne pripravoval na nenávistnú a násilnú reakciu. Ale stalo sa niečo pozoruhodné — ľudia počúvajú! Jeho slová sa šíria rýchlosťou blesku. Zakrátko celé mesto hovorí o Jonášovom proroctve záhuby. (Prečítajte Jonáša 3:5.) Bohatí i chudobní, silní  i slabí, mladí i starí — všetci prejavujú rovnakého kajúcneho ducha a začínajú sa postiť. Správa o tom, čo sa deje medzi ľuďmi, sa čoskoro dostáva do uší kráľa.

⁸ Jonášovo posolstvo nenecháva ľahostajným ani jeho. Zmocňuje sa ho bázeň pred Bohom, vstáva z trónu, sníma si honosné kráľovské rúcho, oblieka sa do vrecoviny tak ako jeho ľud a dokonca si sadá do popola. Spolu so svojimi „veľkými“, čiže urodzenými, vydáva výnos o pôste, a tým sa zo spontánnej reakcie ľudu stáva oficiálna štátna záležitosť. Nariaďuje, aby si všetci dali na seba vrecovinu, dokonca aby ju dali aj na domáce zvieratá. * Kráľ pokorne uznáva, že jeho ľud sa previnil zlom a násilím. A vyjadruje nádej, že keď pravý Boh uvidí ich kajúcny postoj, zľutuje sa nad nimi. Hovorí: „Kto vie, či sa azda pravý Boh... neodvráti... od svojho horiaceho hnevu, takže nezahynieme?“ ​(Jon. 3:6–9)

9. O čom pochybujú niektorí kritici, ale ako vieme, že sa mýlia?

⁹ Niektorí kritici pochybujú, že by Ninivčania mohli tak rýchlo zmeniť svoj postoj. No biblickí učenci poukazujú na to, že takáto reakcia nebola v rozpore s poverčivou a nestálou povahou, typickou pre tieto staroveké národy. Okrem toho vieme, že spomínaní kritici sa mýlia, lebo o kajúcnom postoji Ninivčanov sa neskôr zmienil sám Ježiš Kristus. (Prečítajte Matúša 12:41.) Ježiš vedel, o čom hovorí, lebo v tom čase žil v nebi, a tak bol očitým svedkom týchto udalostí. (Ján 8:57, 58) Navyše, nemali by sme si myslieť, že niektorí ľudia nikdy neurobia pokánie — bez ohľadu na to, akí skazení sa nám azda zdajú. Do srdca človeka dokáže vidieť iba Jehova.

10., 11. a) Ako Jehova zareagoval na kajúcny postoj Ninivčanov? b) Prečo si môžeme byť istí, že Jehovov rozsudok nad Ninive nebol chybný?

¹⁰ Ako Jehova zareagoval na kajúcny postoj Ninivčanov? Jonáš neskôr napísal: „Pravý Boh uvidel ich diela, že sa odvrátili  od svojej zlej cesty; a tak pravý Boh pocítil ľútosť nad nešťastím, o ktorom hovoril, že im ho spôsobí; a nespôsobil ho.“ ​(Jon. 3:10)

¹¹ Znamená to, že Jehova usúdil, že jeho rozsudok nad Ninive bol chybný? Nie. Biblia hovorí, že jeho spravodlivosť je dokonalá. (Prečítajte 5. Mojžišovu 32:4.) Jehovov spravodlivý hnev proti Ninive sa jednoducho utíšil. Boh videl u týchto ľudí zmenu, a tak prišiel k záveru, že trest, ktorý nad nimi zamýšľal vykonať, by už nebol namieste. Bola to príležitosť, aby prejavil milosrdenstvo.

12., 13. a) Ako Jehova prejavuje rozumnosť, milosrdenstvo a ochotu reagovať na zmenu okolností? b) Prečo nebolo Jonášovo proroctvo len planým poplachom?

¹² Jehova v žiadnom prípade nie je neoblomným, chladným či dokonca drsným Bohom, ako ho často vykresľujú náboženskí vodcovia. Naopak, je rozumný, milosrdný a ochotný reagovať na zmenu okolností. Keď sa rozhodne potrestať zlých, najprv prostredníctvom svojich pozemských zástupcov nechá zaznieť varovanie, lebo si praje, aby zlí urobili to, čo Ninivčania — aby prejavili pokánie a odvrátili sa od svojho nesprávneho konania. (Ezech. 33:11) Prorokovi Jeremiášovi povedal: „Kedykoľvek by som hovoril proti národu a proti kráľovstvu, aby som ho vykorenil a strhol a zničil ho, a ten národ sa skutočne odvráti od svojho zla, proti ktorému som hovoril, ja tiež pocítim ľútosť nad nešťastím, ktoré som mu zamýšľal vykonať.“ ​(Jer. 18:7, 8)

¹³ Bolo Jonášovo proroctvo len planým poplachom? Nie. Bolo to varovanie, ktoré prišlo preto, lebo Ninivčania sa dopúšťali hrozných vecí. A splnilo svoj účel, lebo vďaka nemu sa zmenili. Keby sa však znova vrátili k zlému konaniu, Boh by nad nimi vykonal vynesený rozsudok. Presne to sa neskôr aj stalo. (Sof. 2:13–15)

14. Ako Jonáš zareagoval, keď Jehova prejavil Ninivčanom milosrdenstvo?

¹⁴ Ako zareagoval Jonáš, keď zničenie neprišlo v čase, v ktorom ho očakával? Čítame: „Jonášovi sa to však náramne nepáčilo, a rozpálil sa hnevom.“ ​(Jon. 4:1) Dokonca vyslovil modlitbu, ktorá znie ako pokarhanie Všemohúceho! Jonáš povedal, že by preňho bolo lepšie, keby bol zostal doma, na svojej pôde. Tvrdil, že už vopred vedel, že Jehova neprivedie na Ninive nešťastie, a dokonca to použil ako odôvodnenie, prečo najprv utiekol do Taršíša. Potom prosil, aby ho Jehova nechal zomrieť, lebo vraj zomrieť je preňho lepšie ako žiť. (Prečítajte Jonáša 4:2, 3.)

15. a) Čo možno viedlo k tomu, že Jonáš prepadol negatívnym pocitom? b) Ako sa Jehova zachoval k svojmu skrúšenému prorokovi?

 ¹⁵ Prečo sa Jonáš tak rozhorčil? Nevieme, čo všetko ho trápilo. Vieme však, že pred všetkými tými ľuďmi hlásal, že Ninive bude zničené. A oni mu uverili. No teraz žiadne zničenie neprichádzalo. Bál sa výsmechu alebo toho, že bude označený za falošného proroka? Nech to bolo akokoľvek, isté je, že sa netešil z toho, že Ninivčania prejavili pokánie, ani z toho, že Jehova im prejavil milosrdenstvo. Naopak, zdalo sa, že sa čoraz viac prepadá do bahna zatrpknutosti, sebaľútosti a urazenej pýchy. Napriek tomu Jehova, milosrdný Boh, zjavne stále videl vo svojom skrúšenom prorokovi to dobré. A tak ho nepokarhal za jeho prejav neúcty, len mu s miernosťou položil jednu otázku na zamyslenie: „Rozpálil si sa hnevom oprávnene?“ ​(Jon. 4:4) Odpovedal Jonáš na túto otázku? Biblický záznam o tom mlčí.

16. V čom môžu mať niekedy ľudia iný pohľad ako Jehova a čo sa učíme z Jonášovej reakcie?

¹⁶ Je ľahké odsúdiť Jonáša za jeho postoj. No nezabúdajme, že nie je nič nezvyčajné, ak nedokonalí ľudia občas vidia veci inak ako Boh. Niektorí si možno myslia, že Jehova mal zabrániť nejakej tragédii alebo že mal už dávno potrestať zlých, či dokonca už dávno skoncovať s celým týmto svetovým systémom vecí. Jonášova reakcia nám pripomína, že keď niečo vidíme inak ako Jehova, skreslený pohľad máme my — nie On.

17., 18. a) Čo Jonáš urobil po odchode z Ninive? b) Ako Jonáš reagoval na zázraky, ktorými chcel Jehova zapôsobiť na jeho srdce?

¹⁷ Zronený prorok odchádza z Ninive, no nemieri domov, ale smerom na východ, do hornatej oblasti, odkiaľ bude mať výhľad na Ninive. Tam si stavia malý prístrešok, usadí sa pod ním a pozoruje mesto. Čaká, čo sa bude diať. Možno stále dúfa, že uvidí jeho zničenie. Ako Jehova naučí tohto tvrdohlavého muža milosrdenstvu?

¹⁸ Jehova spôsobuje, aby cez noc vyrástla fľaškovitá tekvica. Keď sa Jonáš prebudí, vidí, ako táto tekvica bujne rastie a že jej veľké listy poskytujú oveľa lepší tieň než jeho chatrný prístrešok. To mu pozdvihne náladu. Čítame: „Jonáš sa nad fľaškovitou tekvicou veľmi radoval.“ Možno tento zázrak dokonca považoval za znak Božieho požehnania a schválenia. No Jehova chcel dosiahnuť viac než len ochrániť Jonáša pred horúčavou a pomôcť mu upustiť od hnevu. Chcel zapôsobiť na jeho  srdce. Preto urobil aj ďalšie zázraky. Spôsobil, aby červ napadol tekvicu, a tá uschla. Potom zoslal „vysušujúci východný vietor“, takže Jonáš „omdlieval“ od horúčavy. Prorok prepadol skľúčenosti a znova prosil Boha, aby ho nechal zomrieť. (Jon. 4:6–8)

19., 20. Ako sa Jehova snažil priviesť Jonáša k premýšľaniu?

¹⁹ Jehova sa opäť spýtal Jonáša, či sa oprávnene nahneval, tentoraz preto, že uschla fľaškovitá tekvica. No Jonáš namiesto toho, aby prejavil pokánie, obhajoval svoj postoj slovami: „Oprávnene som sa rozpálil hnevom, až na smrť.“ Teraz nastala vhodná chvíľa, aby mu Jehova objasnil, aké poučenie mu chcel odovzdať. (Jon. 4:9)

²⁰ Aby Boh priviedol Jonáša k premýšľaniu, poukázal na to, že Jonáš cítil ľútosť nad obyčajnou rastlinou, ktorá vzišla za noc a ktorú ani nezasadil, ani nespôsobil, aby vyrástla. A potom vyvodil tento záver: „Nemal by som sa ja zľutovať nad veľkým mestom Ninive, v ktorom je okrem mnohých domácich zvierat viac  ako stodvadsaťtisíc ľudí, ktorí vôbec nepoznajú rozdiel medzi svojou pravicou a ľavicou?“ ​(Jon. 4:10, 11) *

21. a) V čom spočívala podstata Jehovovho názorného poučenia? b) Prečo nám môže Jonášov príbeh pomôcť poctivo sa preskúmať?

²¹ Chápeš, v čom spočívala podstata Jehovovho názorného poučenia? Jonáš ani prstom nepohol, aby sa o rastlinu postaral. Ale Jehova bol Zdrojom života všetkých Ninivčanov a zachovával ich nažive, tak ako zachováva nažive všetko tvorstvo na zemi. Ako mohla byť pre Jonáša nejaká rastlina cennejšia než život viac ako 120 000 ľudí a ich domácich zvierat? Nebolo príčinou to, že skĺzol k sebeckému uvažovaniu? Napokon, rastliny mu bolo ľúto len preto, že z nej mal osobný úžitok. Nepramenil aj jeho hnev nad Ninive zo sebeckých pohnútok — zo samoľúbej túžby zachovať si tvár a ukázať sa ako pravý prorok? Jonášov príbeh nám môže pomôcť poctivo sa preskúmať. Veď kto z nás je voči takýmto sebeckým sklonom imúnny? Mali by sme byť Jehovovi nesmierne vďační, že nás trpezlivo učí, aby sme boli obetavejší, súcitnejší a milosrdnejší — a tak sa mu snažili podobať.

22. a) Ako vieme, že si Jonáš vzal k srdcu Jehovovo poučenie o milosrdenstve? b) Čo sa všetci musíme naučiť?

²² Vzal si Jonáš toto poučenie k srdcu? Kniha, ktorá nesie jeho meno, sa končí Jehovovou otázkou, ktorá akoby dodnes zostala visieť vo vzduchu nezodpovedaná. Niektorým kritikom sa nepáči, že Jonáš na túto otázku neodpovedal. No v skutočnosti na ňu dal odpoveď — je ňou samotná kniha Jonáš. Existujú dôkazy, že túto knihu napísal on sám. Predstavme si, ako tento prorok, už v bezpečí vo svojej domovine, píše túto správu. Možno vidíme už staršieho, múdrejšieho a pokornejšieho muža, ako pri písaní tejto správy smutne krúti hlavou nad svojimi chybami, nad svojou vzburou a nad tým, ako tvrdohlavo odmietal prejaviť milosrdenstvo. Je zjavné, že poučenie, ktoré mu Jehova vo svojej múdrosti poskytol, si Jonáš naozaj vzal k srdcu. Naučil sa milosrdenstvu. A čo my? (Prečítajte Matúša 5:7.)