Osamotené vojenské stanovište poskytuje výhľad len na vyprahnutú, skalnatú krajinu okolo. Filištínski vojaci, ktorí tu hliadkujú, sa nudia. No zdá sa, že jednotvárnu službu im teraz niečo spestrí – na druhej strane skalnej rokliny sa objavili dvaja muži. Sú to Izraeliti. Vojaci sa tešia, že sa im ponúka malé rozptýlenie. Tí dvaja muži vôbec nevyzerajú nebezpečne. Keďže Filištínci už dlho okupujú izraelské územie, Izraelitov si tak podrobili, že tí si sami nedokážu už ani nabrúsiť poľnohospodárske náradie. Musia o to prosiť Filištíncov. Izraelskí vojaci sú teda veľmi slabo vyzbrojení. A títo na protiľahlom svahu sú navyše len dvaja. A aj keby to boli ozbrojení bojovníci, čo by dokázali proti celej posádke? Filištínci na nich pohŕdavo volajú, že ak chcú dostať príučku, nech prídu hore k nim. (1. Samuelova 13:19–23; 14:11, 12)

 Áno, niekto tu mal dostať príučku, no nemali to byť títo dvaja odvážni izraelskí bojovníci. Filištínci vidia, ako tí muži zbiehajú po úbočí a prechádzajú na druhú stranu údolia. Kopec je strmý, a tak si cestou nahor musia pomáhať aj rukami. Nezadržateľne sa šplhajú po skalách a smerujú priamo k hliadkujúcej posádke Filištíncov. (1. Samuelova 14:13) Filištínci teraz vidia, že muž, ktorý je vpredu, má zbraň. Za ním nasleduje jeho zbrojnoš. Čo to má znamenať? Naozaj si trúfajú zaútočiť na celú posádku? Je ten človek šialený?

 Nie, nie je šialený. Jeho odvaha pramení z veľkej viery. Volá sa Jonatán a z jeho príbehu sa môžu veľa naučiť aj kresťania v súčasnosti. Aj keď sa my ako kresťania nezapájame do vojenských sporov, Jonatán je pre nás vynikajúcim príkladom odvahy, vernosti a nesebeckosti. Tieto vlastnosti sú pre nás nevyhnutné, ak chceme mať silnú vieru. (Izaiáš 2:4; Matúš 26:51, 52)

 Ak chceme vedieť, prečo Jonatán tak odvážne vyrazil proti posádke Filištíncov, potrebujeme sa dozvedieť niečo o jeho minulosti. Jonatán bol najstarší syn prvého izraelského kráľa Saula. Keď bol Saul pomazaný za kráľa, Jonatán bol už dospelý muž. Mohol mať vtedy asi 20 alebo aj viac rokov. Zdá sa, že Jonatán mal so svojím otcom blízky vzťah a ten sa s ním často radil. Saul bol vysoký, mocný, dobre vyzerajúci muž a odvážny bojovník, no ešte dôležitejšie bolo, že v tom čase bol pokorný a spoliehal sa na Jehovu. Jonatán si ho vážil a uznával, že Jehova si jeho otca právom vybral za izraelského kráľa. Dokonca aj prorok Samuel o Saulovi povedal, že v celej krajine sa mu nikto nevyrovná. (1. Samuelova 9:1, 2, 21; 10:20–24; 20:2)

 Jonatán určite považoval za česť, že mohol bojovať proti nepriateľom Jehovovho ľudu pod velením svojho otca. Vojny, ktoré Boží ľud v tom čase viedol, neboli ako tie dnešné, ktoré sa vedú z nacionalistických dôvodov. Jehova si vybral izraelský národ, aby ho tu na zemi zastupoval. No na tento ľud neustále útočili okolité národy, ktoré uctievali falošných bohov. Filištínci uctievali napríklad boha Dágona. Toto uctievanie bolo veľmi skazené a taký bol aj tento národ. Často sa pokúšali utláčať Jehovov vyvolený ľud a chceli ho úplne zničiť.

 Ľudia ako Jonatán považovali boj za jednu z foriem služby Bohu Jehovovi. A Jehova ich úsilie požehnával. Keď sa Saul stal kráľom, po nejakom čase vymenoval Jonatána za veliteľa oddielu, ktorý mal 1 000 vojakov. Tento oddiel pod vedením Jonatána podnikol útok na posádku Filištíncov v meste Geba. Aj keď boli Jonatánovi vojaci slabo vyzbrojení, s Jehovovou pomocou sa im podarilo dosiahnuť víťazstvo. Filištínci na tento útok odpovedali tak, že proti Izraelu zhromaždili veľké vojsko. Mnohí muži v Saulovom vojsku dostali veľký strach. Niektorí z vojska utiekli a ukryli sa. Niekoľko z nich dokonca prešlo na stranu nepriateľa. No Jonatánova odvaha nezoslabla. (1. Samuelova 13:2–7; 14:21)

 Raz sa aj so svojím zbrojnošom potichu vytratili z tábora a dostali sa do situácie, ktorá bola opísaná v úvode. Keď sa blížili k vysunutej posádke Filištíncov pri Michmaši, Jonatán prezradil zbrojnošovi, čo má v úmysle. Jonatán chcel na seba upozorniť vojakov, ktorí tu hliadkovali. Ak ich vojaci vyzvú, aby prišli k nim, bude to znamenie, že Jehova im pomôže. Zbrojnoš s týmto plánom ochotne súhlasil. Možno ho povzbudili Jonatánove slová plné viery: „Pre Jehovu nie je nijakou prekážkou zachraňovať pomocou mnohých alebo niekoľkých.“ ​(1. Samuelova 14:6–10) Čo tým Jonatán myslel?

 Jonatán zjavne veľmi dobre poznal svojho Boha. Nepochybne vedel, že Boží ľud v minulosti vďaka Jehovovej pomoci zvíťazil nad protivníkmi, ktorí boli vo veľkej prevahe. Vedel aj to, že niekedy Boh svojmu ľudu pomohol zvíťaziť iba prostredníctvom jediného človeka. (Sudcovia 3:31; 4:1–23; 16:23–30) Jonatán vedel, že nezáleží až tak veľmi na množstve Božích služobníkov ani na tom, ako sú vyzbrojení alebo vycvičení, ale na tom, či majú silnú vieru. Jonatán sa s vierou obrátil na Jehovu, aby mu ukázal, či má zaútočiť na tento predsunutý oddiel vojakov. Vypýtal si od Jehovu znamenie, ktoré ho malo uistiť, že má Jehovovo schválenie na túto akciu. Keď ho dostal, neohrozene vyrazil do útoku.

 Všimnime si dve črty Jonatánovej viery. Po prvé, mal hlbokú posvätnú úctu k svojmu Bohu Jehovovi. Vedel, že keď Všemohúci Boh chce uskutočniť svoj zámer, nie je závislý od ľudí, no rád podporí tých, ktorí v neho veria a chcú mu slúžiť. (2. Paralipomenon 16:9) Po druhé, Jonatán si pred tým, ako sa pustil do útoku, vyžiadal dôkaz, že Jehova jeho postup schvaľuje. Dnes si od nášho Boha nežiadame nadprirodzené znamenia, aby sme sa uistili, že schvaľuje to, čo robíme. Vďaka tomu, že máme celé Božie Slovo, ktoré je Bohom inšpirované, môžeme sa z neho dozvedieť, čo je Božou vôľou. (2. Timotejovi 3:16, 17) Snažíme sa hľadať v Biblii vedenie, keď musíme urobiť nejaké dôležité rozhodnutie? Ak áno, znamená to, že nám záleží na tom, čo si praje Boh, a neriadime sa len tým, čo chceme my. Presne tak to robil aj Jonatán.

 Ale vráťme sa opäť k nášmu príbehu. Dvaja muži – odvážny bojovník a jeho zbrojnoš – sa šplhajú po strmom svahu smerom k posádke Filištíncov. Keď Filištínci pochopili, že tí dvaja izraelskí muži ich chcú napadnúť, posielajú niekoľko vojakov, aby útočníkov zahnali. Filištínci boli nielen v početnej presile, ale mali aj výhodnejšiu pozíciu, pretože boli hore na svahu. Mali všetky predpoklady na to, aby tých dvoch mužov rýchlo zneškodnili. No situácia sa vyvinula úplne inak. Jonatán zrážal jedného vojaka za druhým. Jeho zbrojnoš za ním ich usmrcoval. Na malom priestore, ktorý sa stal bojiskom, títo dvaja muži zlikvidovali 20 nepriateľských vojakov. A Jehova tento krok podporil ešte niečím väčším. V Biblii sa píše: „Potom nastalo chvenie v tábore na poli a medzi všetkým ľudom prednej hliadky; a chvel sa aj oddiel plieniteľov, a zem sa roztriasla, a prešlo to do chvenia od Boha.“ ​(1. Samuelova 14:15)

 Saul a jeho muži z diaľky sledovali, ako sa v tábore Filištíncov šíri zmätok a panika. Filištínski vojaci tam dokonca začali bojovať jeden proti druhému. (1. Samuelova 14:16, 20) Izraeliti nabrali odvahu a zaútočili na nepriateľov, pričom zbrane si zrejme vzali od padlých Filištíncov. Jehova v ten deň pomohol svojmu ľudu získať veľké víťazstvo. Aj keď sa dnes už takéto výnimočné udalosti nedejú, Jehova sa nezmenil. Ak mu dôverujeme tak ako Jonatán a jeho nemenovaný zbrojnoš, nikdy nás nesklame. (Malachiáš 3:6; Rimanom 10:11)

 Pre Saula však toto víťazstvo nebolo až takým úspechom ako pre Jonatána. Saul sa dopustil niekoľkých vážnych chýb. Neposlúchol proroka, ktorého ustanovil Jehova, a predložil obeť, na čo nemal právo. Mal počkať na Samuela, ktorý bol zároveň aj Lévitom. Keď sa o tom Samuel pri svojom príchode dozvedel, povedal Saulovi, že pre jeho neposlušnosť vláda v jeho rodovej línii nepretrvá. Potom Saul vyslal svojich mužov do boja a zaviazal ich nerozumnou prísahou: „Prekliaty je muž, ktorý bude jesť chlieb do večera, dokiaľ sa nepomstím na svojich nepriateľoch!“ ​(1. Samuelova 13:10–14; 14:24)

 Saulove slová prezrádzajú, ako veľmi sa vo vnútri zmenil k horšiemu. Kedysi bol pokorný a uvažoval duchovne, no teraz sa z neho stal ctižiadostivý a egocentrický človek. Prísaha, ku ktorej donútil svojich vojakov, nebola v súlade s Jehovovou vôľou. Jehova neprikázal, aby dal svojim odvážnym a neúnavným bojovníkom také nerozumné obmedzenie. A o čom svedčia Saulove slová „dokiaľ sa nepomstím na svojich nepriateľoch“? Bral Saul celú túto vojnu ako svoju osobnú záležitosť? Myslel si, že tu išlo hlavne oňho? Zabudol, že najdôležitejšia je Jehovova spravodlivosť, a nie jeho túžba po pomste, víťazstve a sláve?

 Jonatán nevedel nič o nerozvážnej prísahe svojho otca. Bol po prudkom boji vyčerpaný, a keď natrafil na včelí plást plný medu, palicou si z neho trochu nabral. Ihneď pocítil, ako mu to dodalo silu. Potom mu jeden vojak z jeho oddielu povedal o zákaze jesť, ktorý vydal jeho otec. Jonatán na to povedal: „Môj otec vrhá krajinu do nešťastia. Pozrite, ako sa mi rozjasnili oči, keď som ochutnal trochu medu. Tým viac, keby ľud bol dnes jedol z koristi svojich nepriateľov, ktorú našiel. Či by vtedy porážka Filištíncov nebola bývala väčšia?“ ​(1. Samuelova 14:25–30, Jeruzalemská Biblia) Jonatán mal pravdu. Hoci svojho otca verne podporoval, jeho vernosť nebola slepá. Neviedla ho k tomu, aby bezmyšlienkovito súhlasil so všetkým, čo jeho otec povie alebo urobí. Týmto vyrovnaným postojom si získal rešpekt iných.

 Saul sa dopočul, že Jonatán porušil jeho zákaz, no nedokázal si priznať svoju nerozumnosť. Trval na svojom rozhodnutí a prišiel k záveru, že jeho vlastný syn musí za svoj „priestupok“ zomrieť. Jonatán sa s ním nehádal ani neprosil o milosrdenstvo. Obetavo povedal: „Tu som. Nech zomriem!“ Ale izraelskí muži sa postavili za Jonatána. Povedali: „Či má zomrieť Jonatán, ktorý vykonal túto veľkú záchranu v Izraeli? To je nemysliteľné! Akože je Jehova živý, ani vlások mu nespadne z hlavy na zem; veď dnes pracoval s Bohom.“ Ako sa to nakoniec skončilo? Saul pod tlakom týchto rozumných slov ustúpil. Biblický záznam pokračuje slovami: „Tým ľud vykúpil Jonatána, a on nezomrel.“ ​(1. Samuelova 14:43–45)

 Jonatán si svojou odvahou, nesebeckosťou a usilovnosťou získal dobrú povesť. Keď mu hrozilo nebezpečenstvo, jeho povesť mu veľmi pomohla. Aj my urobíme dobre, keď uvažujeme, aké meno, čiže povesť, si budujeme. Podľa Biblie má dobré meno veľkú hodnotu. (Kazateľ 7:1) Ak sa tak ako Jonatán usilujeme mať dobré meno u Jehovu, získavame niečo veľmi cenné.

 Jonatán bojoval verne po Saulovom boku celé roky, aj keď jeho otec urobil veľa chýb. Asi si vieme predstaviť, ako ho muselo bolieť, keď videl, že Saul je stále pyšnejší a neposlušnejší Bohu. Saulov úpadok nedokázal zastaviť ani jeho verný syn Jonatán.

 Situácia sa vyhrotila, keď Jehova prikázal Saulovi, aby sa vydal do vojny proti Amalekitom – národu, ktorý bol taký skazený, že ešte za života Mojžiša Jehova predpovedal, že bude úplne zničený. (2. Mojžišova 17:14) Saul dostal príkaz, aby zničil aj všetok ich dobytok a usmrtil ich kráľa Agaga. Vojenské ťaženie skončilo pre Saula víťazstvom a Jonatán nepochybne aj v tejto vojne odvážne bojoval pod vedením svojho otca. No Saul arogantne ignoroval Jehovov pokyn a ponechal si časť dobytka a vecí z koristi. Navyše nechal nažive aj kráľa Agaga. Preto za ním prišiel prorok Samuel a povedal mu, ako o ňom Jehova definitívne rozhodol: „Pretože si zavrhol Jehovovo slovo, on zavrhuje teba, aby si nebol kráľom.“ ​(1. Samuelova 15:2, 3, 9, 10, 23)

 Krátko nato Jehova odňal Saulovi svojho svätého ducha, a teda aj svoju priazeň. Saula sa odvtedy zmocňovali prudké zmeny nálad, nekontrolované výbuchy hnevu a ochromujúca úzkosť. Navonok to vyzeralo tak, akoby Božieho dobrého ducha vystriedal zlý duch od Boha. (1. Samuelova 16:14; 18:10–12) Jonatán musel veľmi trpieť, keď videl, že jeho otec, ktorý mal veľa vynikajúcich vlastností, sa zmenil na úplne iného človeka. No neprestal pre to verne slúžiť Jehovovi. Pomáhal svojmu otcovi najlepšie, ako vedel – niekedy tak, že mu otvorene povedal svoj názor. No predovšetkým sa snažil mať dobrý vzťah k Bohu Jehovovi, svojmu nebeskému Otcovi, ktorý sa nikdy nemení. (1. Samuelova 19:4, 5)

 Zažil si aj ty, že niekto, koho máš rád, možno niekto z tvojich blízkych, sa zmenil k horšiemu? Potom vieš, že niečo také môže spôsobiť veľkú bolesť. No Jonatánov príbeh nám pripomína slová zo Žalmu 27:10: „I keby ma opustil vlastný otec a vlastná matka, i tak by sa ma ujal sám Jehova.“ Jehova je verný Boh. Prijme ťa pod svoje krídla, bude ti tým najlepším otcom, akého si dokážeš predstaviť, aj keby ťa nedokonalí ľudia zradili alebo veľmi sklamali.

 Jonatán určite vedel o Jehovovom rozhodnutí, že po Saulovi nenastúpi na trón nikto z jeho potomkov. Ako na to zareagoval? Premýšľal nad tým, akým kráľom by bol on sám? Robil si nádeje, že keby sa stal kráľom, napravil by chyby svojho otca, bol by Jehovovi verný a poslúchal by ho, aby tak dal príklad celému národu? O tom Biblia nehovorí. No vieme, že také nádeje sa nemohli naplniť. Znamenalo to, že Jehova opustil tohto svojho verného služobníka? V žiadnom prípade! Naopak, Jonatánov príbeh nechal zapísať do svojho Slova. V Biblii je Jonatán uvedený aj ako jeden z najkrajších príkladov toho, ako sa správa skutočný priateľ. A práve o tom bude rozprávať nasledujúci článok.