KEĎ som v roku 1989 prvý raz počula biblickú pravdu, bola som v našom meste Senaki významnou členkou komunistickej strany a pravidelne som chodila na zasadnutia Najvyššieho sovietu Gruzínska, čo bolo niečo ako parlament. Bola som tiež zasnúbená s istým mladým mužom. Mala som teda dojem, že sa mi v živote darí.

Mamka s ocom ma naučili milovať Boha. Preto som v Boha verila, i keď som bola komunistka. Keď som začala študovať Bibliu, našla som uspokojujúce odpovede na všetky svoje otázky, a tak som sa rozhodla zasvätiť život Jehovovi. Lenže príbuzní, priatelia, spolupracovníci a ani snúbenec moje rozhodnutie neschvaľovali.

Pre novú vieru sa ma zriekla rodina a môj nový svetonázor nešiel dokopy ani s kariérou v politike. Usúdila som, že  nemám na výber a musím sa odsťahovať od našich, zrušiť zasnúbenie, odísť z práce a vystúpiť z komunistickej strany i z Najvyššieho sovietu. Po krste mi priatelia a príbuzní robili ešte väčšie prieky. V našom meste som bola veľmi známa a to, že som sa stala Jehovovou svedkyňou, vyvolalo príliš veľký rozruch. Tak som sa presťahovala do mesta Kutaisi a hneď som začala s priekopníckou službou.

Keď sa ma niekto pýta, či mi viera stála za tie príkoria, ktorými som prešla, bez váhania odpovedám, že som so svojimi rozhodnutiami úplne spokojná. Rodičia síce mojim rozhodnutiam nerozumeli, ale aj tak som im vďačná, že ma naučili milovať Boha a blížneho. V živote mi to veľmi pomáha.